Zobudím sa do nádherného slnečného rána...nechcem ešte otvoriť oči...snažím sa najskôr vybaviť si sen, ktorý sa mi pred chvíľkou zdal...usmejem sa, keď si začínam spomínať na to, čo všetko sa v noci udialo v mojich myšlienkach, v mojom podvedomí...áno...a teraz tá najkrajšia časť z celého sna...teším sa ako malé dieťa...
Zrazu zaklope o strom ďateľ...a je po celom sne...už si nespomeniem ani za svet!
Pomaly obraciam stránky hrubej knihy, ktorá tak dlho bez dotknutia ležala na stolíku vedľa postele...snažím sa sústrediť...čím som ďalej, o to silnejší mám pocit, že viem ešte menej než na začiatku...to nič...stačí len zopakovať...
...a viem všetko, som nadšená...príde tá rozhodujúca chvíľa...písmenká z knihy...jedno za druhým usporiadané v mojej mysli...
Zaklope ďateľ! Ten istý...poprehadzuje mi všetky písmenká...ako len mohol!
Bežím po lúke...teším sa a smejem s ľuďmi, ktorých mám rada...ktorých milujem...Všade navôkol les...tak záhadný...plný nádhernej vône ihličnanov...
Obzriem sa, keď začujem akési klopkanie...ďateľ! klop...klop...klop...a spadol...strom o ktorý klopal ďateľ jednoducho spadol, minul ma, no všetci zostali na druhej strane...tak blízko a pritom tak ďaleko...
Ešte chvíľku a uvidím vrchol...cítim sa nádherne...šplhám stále vyššie a nevadí mi ani vyčerpanie, ani riedky vzduch, či mínusové teploty...som silnejšia než kedykoľvek predtým...oblohe stále bližšie...za chvíľku sa dotknem oblakov...a som tam, tam kde sa nikto predo mnou ešte nedostal, pod sebou vidím celý svet...všetko...
Priletí ďateľ...začne do mňa ďobať zobákom...bolí to...neprestáva...klop...klop...zrazu spadnem z vrcholu...neobraciam sa...padám...
A vtedy sa zobudím...nechcem ešte otvoriť oči...najskôr sa snažím vybaviť si ten zvláštny sen...a spomeniem si...na podivného vtáčika i na to ostatné...pousmejem sa...veď to bol len sen...večer idem von so psíkom...všade je tma, svieti len zopár pouličných lámp, mesiac a malé veľké hviezdy...
...niečo za mnou zašuchoce v tráve...otočím sa a podídem bližšie, no nič nevidím...je tma a na zemi kopu opadaného lístia...kľaknem si a zrazu zbadám, ako pod stromami v listoch skacká vtáčik...je to ďateľ...vôbec sa nebojí...je to zvláštne...zrazu sa mi vybaví ten sen...bol taký živý...akoby to všetko bola skutočnosť...do očí mi vyhŕknu slzy...cítim strach a úzkosť...chcem ujsť...ujsť niekam ďaleko, preč z tohto sveta...niekam, kde je všetko dokonalé...a jednoduché...niekam, kde neexistujú sklamania, kde nie je bolesť...
...kde nie sú žiadne zlé ďatle...
Ale čo je v skutočnosti lepšie? Bežať preč...ľutovať sa...čakať celý život na Godota?
...Alebo naučiť sa žiť v krajine, kde žijú aj ďatle, kde mňaukajú mačiatka, ale aj revú tigre, kde existujú sklamania, ale nie dokonalosť, kde existujú náhody, ale nie dokonalosť...
...kde existuje život, ale (takže) nie dokonalosť...
„klop, klop“
Zlé zlé zlé ďatle
28.03.2008 14:41:00
Komentáre
hmmm
Mozno
A mozno prave ta nedokonalost je na nom tak dokonala... Budem rada, ak to kazdy pochopi po svojom :)
pravda, pravda,