Azizi

Bol raz jeden malý chlapček.
Stále býval zamyslený, mal veľa snov a detských túžob...chcel sa stať kozmonautom.

Mal aj ocka.
Ten myslel často na prácu, mal veľa dôležitých povinností...zarábal totiž peniaze.

Keď sa ho chlapček spýtal, prečo sa nikdy nesmeje, otec ho potľapkal po ramene a povedal: „To pochopíš, keď budeš starší a budeš živiť rodinu, synak... To vieš, zo smiechu sa nenaješ..." A vrátil sa ku kôpke spisov ležiacich na pracovnom stole.

Raz sa ho chlapček spýtal, prečo je dúha farebná. „To pochopíš, keď budeš chodiť do školy a naučíš sa princíp odrazu a lomu svetla synček...teraz sa tým netráp. Pekne sa uč a možno z teba nakoniec bude slávny vedec.“

Jednu noc sa chlapec so synom vracali domov, ale chlapček stále hľadel na oblohu.
„Čo tam vidíš synak? Pozeraj riadne pod nohy, lebo spadneš. “
„Vidím hviezdy. “
„No a? “
„Ty ich nevidíš, oci? “
„Ale hej, vidím,“ povedal otec bez toho, aby zdvihol zrak k oblohe.
„Tá jedna hviezda je iná. “
„Áno, synu, to je Polárka...musí byť iná...tá je vždy iná. “
„Ale ja nemyslím Polárku oci. Ja myslím tamtú hviezdu,“ Povedal chlapček a ukázal prstom nahor.
„Všetky sú rovnaké, je to len obloha obsiata hviezdami,“ nedal sa otec.

Tento krát sa však chlapec iba pousmial. Bol rád, že na to, aby dokázal vidieť jedinečnosť jednej konkrétnej hviezdy nemusí byť dospelý a zarábať peniaze, chodiť do školy, ba ani stať sa vedcom.

Najradšej by zostal naveky malým chlapčekom...